Keď poézia hýbe srdcom

2. února 2011 v 20:16 | Nathali |  zaujalo ma
Pretože aj keď viem, že poéziu väčšina z vás nemusí, kto si prečítal toto a nenašiel v tom kúsok zo seba, zrejme ešte nikdy nepocítil sklamanie v láske a silnú túžbu zabudnúť. Vďaka tejto básní bude pre mňa Vojtech Mihálik - Pán Básnik... 

Vojtech Mihálik - Krájanie 
Tak predsa odišiel, zostala sama v byte.
Tá druhá má boky, vie ponúknuť pohár smiechu,
nezodrala sa v modloslužne
krásneho domova.
Odišiel, v kúpeľni nezotrel penu z mydla
a zabudol zhasiť lampu.
Na oknách praská prievan, slepá samota
naráža do stien, tesno je súmraku.
Schytila srdce do oboch rúk,
položila ho na stôl
a kuchynským nožom ho začala krájať
ako knedlík.
Skučalo, skučalo srdce,
pod nožom triasol sa jeho nárek
a z jeho neznámych hlbín padali fádne roky,
nádeje skrvavené, zadreté triesky,
padalo chrápanie nocí, kedysi podobné snom,
tisíce vydrhnutých dlážok,
tisícky hrncov a túžogb a krokov,
to všetko zo srdca padalo,
zosýpalo sa zo stola
a trieštilo sa žene pod nohami.
A žena krájala, krájala srdce
mechanicky a dôkladne
a stále bolo čo krájať
a stále padalo haraburdie,
spomienky, vášne a sľuby,
rozbíjali sa, kričali.
Napokon predsa len zaškripel nôž
až na samom dne srdca,
zaškripel, vyletel z ruky.
A žene sa prvý raz podlomili kolená,
prvý raz vybúšil plač.
Tam na dne ležal malý čierny kameň,
nezraniteľný, zabudnutý kameň,
láska.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 martinushkaworld martinushkaworld | 3. února 2011 v 20:00 | Reagovat

z toho povinného maturitného je toto asi the BEST :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama